Smútok bratov

Dovoľte, aby som sa vám predstavil. Som prastarý, opustený kaštieľ. Nachádzam sa hneď pri hlavnej ceste v Považskom Podhradí,
neďaleko Považskej Bystrice. Ľudia teraz chodia okolo mňa bez povšimnutia. A tak si tu len stojím, sledujem okoloidúce autá, ľudí. Stojím, chátram a smútim. Prečo sa o mňa nik nestará?! Veď každý deň prejdú okolo mňa desiatky ľudí, stovky áut, autobusov, cyklistov. No nikto sa nezastaví, každý sa skôr znechutene na mňa pozerá.

Ale nebolo to vždy tak! Pamätám si ešte časy mojej slávy, časy, keď ma každý obdivoval. Všetky okolité budovy mi závideli! Moja história siaha do polovice 18. storočia. Písal sa rok 1750, keď ma začali stavať. Prepracované plány architektov sa pred očami zvedavých dedinčanov menili na veľkolepú stavbu. Všade sa o mne rozprávalo! Bol som mladý, krásny, pevný ani skala (veď moje múry boli z kameňa), každá izba
voňala novotou, čistotou a bola honosne zariadená. Chodbami sa prechádzalo panstvo, ktorému slúžilo množstvo služobníctva. Všetko dýchalo životom.

No potom prišli zlé časy, jedna vojna, druhá a rozzúrení ľudia vypáčili moju bránu, dvere do komnát a ukradli vzácne a cenné veci, poodnášali všetko, čo sa odniesť dalo. Čo nie, začali páliť. A ja som len trpel, smútil a čakal na lepšie časy.

Neskôr sa moja situácia trochu zlepšila a ja som slúžil rôznym ľuďom na rôzne účely. Stal som sa ústavom pre duševne choré deti, to sa písal rok 1932, neskôr som bol dievčenským internátom, to bolo od roku 1939. Dokonca som slúžil aj ako materská škola, to bolo v rokoch 1958-1975. Odvtedy som bol iba skladom starých, nepotrebných vecí. Moje izby sa postupne zapĺňali a zo mňa sa stávalo skladisko. Ticho
som trpel, pustol, smútil a chátral. A chátram, smútim do dnešných dní. Každý deň stále viac a viac. Už sa viac nevládzem na seba pozerať a smutne spomínam na staré, dobré časy. V duchu sa stále pýtam:

,,Prečo ma nik nechce opraviť?"

,,Prečo nikomu na mne nezáleží?!"

,,Dokedy takto ešte vydržím?!"

,,Prečo môjho brata opravili a na mňa sa zabudlo?"

,,Je to vari tým, že som sa narodil o sto rokov neskôr?"

Dovoľte, aby som sa vám predstavil. Moje meno je Burg. Som novozrekonštruovaný kaštieľ neďaleko hlavnej cesty v Považ-skom Podhradí, v blízkosti Považskej Bystrice. Nemám rozbité okná, opadávajúcu, popraskanú fasádu bez farby ani vypáčené dvere. Ľudia ma majú radi, s obdivom sa pri mne zastavujú vždy, keď idú okolo. Zdobí ma novučičká čisto biela fasáda, doďaleka svietiaca červená novučičká strecha a novotou dýchajúce menšie tmavé okná.
Každý deň sa s hrdosťou dívam na okolitý svet. Ale nebolo to vždy tak.

Ešte nedávno som vyzeral ako môj mladší brat. Aj ja som mal porozbíjané okná, deravú strechu, opadávajúcu omietku. No teraz je všetko inak a ja sa teším, aký som pekný. No poďme pekne po poriadku. Stavať ma začali v roku 1631, kedy ma dal postaviť Imrich Balaša. Mal som a mám dve podlažia, pivnicu, každý si všimne moje dve nárožné veže. Bol som aj viackrát prestavaný, ale dodnes sa mi
zachoval nad vstupným portálom erb a letopočet. Na mojom nádvorí bola dokonca škola i fara. Po 1.svetovej vojne v roku 1919 som prišiel do rúk štátu a odvtedy som chátral. Dokonca som slúžil ako sklad civilnej ochrany. Od môjho postavenia som bol dlho sám, nemal som sa s kým rozprávať. Ale potom postavili môjho brata a ja som mal konečne spoločnosť. Cez košaté stromy sme si spolu kývali a usmievali sa na seba. Dvadsiate storočie však nebolo pre nás šťastné. Prišli svetové vojny a ja som mal podobný smutný osud ako môj brat. Stali sa z nás schátrané, nepotrebné staré budovy. Môj osud zmenil nový súkromný majiteľ a od roku 2012 sa pýšim dokonalým vzhľadom, pretože vtedy skončila moja rekonštrukcia.

Ja som šťastný, ale trápi ma osud môjho brata. Dúfam však, že aj na neho sa čoskoro usmeje šťastie.

Táto práca je prihlásená do súťaže Junior Internet https://www.juniorinternet.sk v kategórii JuniorTEXT.

Vytvorte si webové stránky zdarma! Táto stránka bola vytvorená pomocou služby Webnode. Vytvorte si vlastný web zdarma ešte dnes! Vytvoriť stránky